Najlepšie prepracovaný systém stredohorskej a vysokohorskej prípravy majú spomedzi zimných športovcov bežci na lyžiach a medzi letnými športovcami sú to cyklisti, bežci, chodci, plavci a triatlonisti, ale dnes tento spôsob prípravy využíva väčšina svetových športovcov. Po uskutočnení tréningov vo výškach 1 600 – 2 400 m.n.m. väčšina sledovaných zistila zlepšenie športových výsledkov v podmienkach na nížine. Pioniermi využívajúcimi podmienky stredohoria pre prípravu k súťažiam boli bežci a chodci Kazachstanu a Kyrgyzstanu. Za dlhé roky rozvoja atletiky v týchto dvoch republikách do roku 1956 sa len jednému bežcovi na 3 000 m prekážok podarilo vyhrať bronzovú a striebornú medailu na šampionáte ZSSR v roku 1954 a 1956. Na konci 50 a začiatkom 60 rokov bežci a chodci Kazachstanu a Kyrgyzstanu začali systematicky využívať podmienky stredohoria. To sa ukázalo ako nový metodický postup nie len v ZSSR ale aj za hranicami, hoci jednotlivé pokusy vycestovania do stredohoria za týmto účelom sa ukázali aj skôr.
 |
Tréning v stredohorí sa začal sledovať vo všetkých fázach ročného cyklu. Preto v období r. 1960 – 1972 systematickou prípravou bežcov a chodcov v podmienkach stredohoria, vyhrali tréneri dvoch horských republík tempo v rozvoji metodiky tréningov v behu a chôdzi. To pomohlo ich „žiakom“ dominovať na celorepublikových súťažiach.
Vďaka pozitívnemu výsledku pokusov bola vypracovaná ročná schéma využitia stredohoria pre prípravu vytrvalcov republiky na olympiádu roku 1972 v Mníchove aj v nasledujúcich rokoch.
– december – január – Kislovodsk / 850 – 1 100 m / Prisikulje / 1 650 – 1 800 m / – apríl – máj – Pževalsk a Font Remo / 1 750 – 1 800 m / Mexiko / 2 240 – 2 800 m / – júl – august – Fon Remo / 1 800 m /, Cachgadzor / 1 980 m / Priisikulje / 1 650 – 1 800 m /
Športoví chodci mali ešte jeden tréningový cyklus v Prisikulí v marci. Podľa tohto plánu prípravy sa podarilo v rokoch 1972 – 1996 úspešne reprezentovať na najvyšších súťažiach sovietskym bežcom na stredné a dlhé trate ale aj chodcom.
Jednou z prvých výskumných prác s touto problematikou bola práca nemeckého vedca Mellorovicza. Po šesťtýždňovom vyrovnanom tréningu jedna skupina ( 11 ľudí ) urobila výskumný tréningový plán 4 týždne v Sant Morici / 1 800 – 2 500 m /, druhá v Malente / na úrovni mora /. Potom ešte obidve skupiny trénovali spolu na rovine 2 týždne.
Bolo uskutočnených 12 kontrolných štartov v behu na 3 000 m, dva pred začiatkom experimentu, tri počas cyklu vyrovnávajúceho tréningu, štyri v stredohorí a tri v záverečnom cykle. Za 12 týždňov sa štyrikrát zmenili aerobné možnosti bežcov.
Skupina, ktorá trénovala v stredohorí si zlepšila športové výsledky v priemere o 31,6 s, rovinná skupina len o 20,7 s. Stredný prírastok maximálnej spotreby kyslíka u horskej skupiny bol 598 ml, u rovinnej skupiny len 170 ml. Z 10 bežcov majúcich najväčší prírastok maximálnej spotreby kyslíka 9 trénovalo v horách. Vedecké pokusy v stredohorí pri príprave bežcov na stredné a dlhé trate v roku 1982 – 1984 uskutočnil L. Pohlicz. Účastníci experimentu obsadili medailové umiestnenie na majstrovstvách Európy v roku 1982, na majstrovstvách sveta v roku 1983 a na olympijských hrách v roku 1984.
Systematicky využívali tréning v podmienkach stredohoria olympijskí šampióni v maratónskom behu F. Šorter a D. Bordin, vo vytrvalostnom behu – L. Viren, A. Kova v behu na 800 m A. Chuantorena, na 1 500 m P. Vassala, bežci na dlhé trate – R. Ryfeľ, P. Diliz, D. Bedford, S. Antibo a druhí najlepší svetoví chodci – M. Marin, R. Salonen a svetoví šampióni – I. Kristansen, J. Kratochvílová, M. Fiz, a mnohí iní.
Tréningy v stredohorí boli povinné pre bežcov a chodcov NDR. To pomohlo vychovať celý rad úspešných športovcov: J. Chaaze, Ch. Kjunce, O. Bayer, J. Štraub, V.Šildchauer, I.P. Herold, H. Melčer, V. Ščerpinský, K. Dorre, Z. Vodars, K. Vachtek, U. Bruns, K. Ulrych, R. Weigel, Ch. Gauder a iní.
Úspechy celej skupiny čínskych bežcov, medzi ktorými boli svetové rekordérky Van Cjun Sja a Ču Jun Sja, tiež súvisia so systematickými ( 3 – 4 razy ) vycestovaniami do stredohoria / Kynmin a Sinin / v rôznych obdobiach ročného cyklu. Na európskom seminári trénerov v ľahkej atletike konanom 29. apríla a 1. mája 1994 v Bulharsku určenom aj problematike prípravy ľahkej atletiky s využitím výšok, tréner juniorskej ľahkej atletiky skupiny Nemecka R. Šen sa podelil so skúsenosťami zo sledovania mladých bežcov 16 – 18 ročných na stredné a dlhé trate v podmienkach stredohoria.
Pomocou takýchto tréningov sa dosiahol rast športových výsledkov. Doba pobytu v horách bola 20 dní. V prvých dňoch sa rýchlosť behu znížila o 0,25 – 0,3 m/s. Prvý až tretí deň robili prechádzky v horách 2 – 3 hodinové, štvrtý deň už začali trénovať beh. Piaty až siedmy deň práceschopnosť rástla a dosahovala potrebnú úroveň na plný tréning. Posledné dva dni sa tréningová záťaž znižovala. To bolo potrebné pre lepšiu prípravu organizmu k reaklimatizácii. Po príchode na rovinu prvé dva – tri pracovné dni boli so zníženou záťažou. Maximálna práceschopnosť sa dosiahla po 12 – 15 dňoch a udržala sa dlhší čas ( Suslov – Gippenrejter – Cholodov, 1999 ).
Dnes už takmer všetci svetový chodci využívajú vysokohorskú prípravu, či už sú to stredoamerický chodci pre ktorých je toto prostredie prirodzené, alebo aj mnohý iný chodci, ako Róbert Korzeniowsky, Nathian Deaks, či v minulosti Valentin Kononoen. Ten už vo veľmi skorom veku sa začal pripravovať v hypoxických podmienkach. Vysokohorský tréning tak automaticky rozdeľoval jeho tréning do silných a slabých cyklov. Tvorba programov bola založená na dvoch pretekoch – na previerkovej súťaži koncom apríla a na hlavných pretekoch v auguste. Tento spôsob tvorenia programu kladie na atléta veľké požiadavky, pretože ostatných súťaží je málo a je ťažké pripravovať sa celý rok na dvoje preteky v sezóne (Immonem, 1998). A však jedným s priekopníkov hypoxickej prípravy medzi chodcami bol olympíjský víťaz z roku 1972 Peter Frenkel, ktorý ako prvý pred OH 1972 kombinoval hypoxickú prípravu v tlakovej komore a v prirodzených hypoxických podmienkach, čoho výsledkom bol na jar 1972 jeho svetový rekord a potom aj jeho olymíjsky triumf na spomínaných Olympíjskych hrach v Mníchove, kde zvíťazil na 20km (Pathus, 1998 ). Frenkel používal v príprave 6 dňový model kombinovanej prípravy v tlakovej komore a prirodzený vysokohorský tréning. Keďže v príprave na OH testoval, taký model, že deň po skončení šesť dňového hypoxického cyklu pretekal a tento model sa mu osvedčil ( utvoril spomínaný svetový rekord na 20 km ), tento systém prípravy realizoval aj pred svojim olympijským triumfom. Dobré prispôsobenie sa simulovanej nadmorskej výške bolo zistené u sledovaných pretekárov pripravujúcich sa na OH 1972 v umelých hypoxických podmienkach už po 6 – 10 dňoch, ale keďže vrcholový športovci sú už prispôsobený nadmorským výškam, trénujú viackrát v priebehu roka v hypoxickýck podmienkach, netreba zvlášť dbať na „ nástupný režim “ a bezpochybne môžu od „prvého dňa “ v daných výškach trénovať ( Pathus, 1998 ). Pochopiteľne, tréning musí prebiehať podľa zásad tréningu vo vysokohorských podmienkach, teda musia byť dodržané zásady aklimatízacia.
Foto zdroj: thinkstock
