Naše telo má schopnosť vytvárať energiu z niekoľkých energetických zdrojov. Vnútornými zdrojmi, ktoré bývajú označované aj ako endogénne, môžu byť všetky tri základné živiny – bielkoviny, sacharidy a tuky. Tzv. pohotovostnými zdrojmi, ktoré sú kedykoľvek k dispozícii, sú krvný cukor a voľné mastné kyseliny (vznikajúce v procese premeny tukov). Tuky slúžia ako energetický zdroj pri fyzických činnostiach s dlhším trvaním, ktoré sú vykonávané miernou intenzitou. Cukry sa naopak používajú v prípadoch potreby intenzívnejších aktivít.
 |
Obidva tieto pohotovostné zdroje sú však do určitej miery obmedzené a organizmus preto niekedy využíva ich zásobné zdroje. V prípade tukov ide sčasti o tuk prítomný v svalovom tkanive, no v oveľa väčšom množstve sa nachádza vo forme tukového tkaniva. Využívanie energie z tukových zásob je ale možné len v špeciálnych prípadoch, ako sú dlhodobo obmedzený príjem energie kombinovaný s opakujúcou sa dlhodobou aktivitou.
Hlavnou zásobárňou cukrov je svalový a pečeňový glykogén.
Aj napriek tomu, že doposiaľ nie je presne známe, do akej miery môžeme využiť prakticky nevyčerpateľnú tukovú zásobu, ostáva tuk najpodstatnejším energetickým zdrojom. Je základným zdrojom pre vytrvalostné športové výkony, ktoré nazývame aj aeróbne (spolu s cukrom). Jeho premena na energiu však neprebieha úplne oddelene, ale sú k tomu súčasne potrebné aj cukry (hoci len v minimálnom množstve).
Cukry sú uskladnené predovšetkým vo svaloch, ktoré v prípade potreby môžu použiť aj glukózu uloženú vo forme pečeňového glykogénu. Tento glykogén však slúži primárne ako rezerva k zaisteniu stálej hladiny krvného cukru. Intenzívna činnosť trvajúca aspoň 15-20 minút má za následok pokles svalového glykogénu. Jeho zásoby stačia na vykrytie približne 60-90 minúť v prípade tréningov s vysokou náročnosťou. Kvalita výkonu začne ale významne klesať, keď zásoby svalového glykogénu klesnú na nižšie hodnoty (údajne pod 20-30%).
Čo sa týka bielkovín, tie sa používajú ako energetický zdroj až vtedy, keď je situácia už naozaj zlá. Náš organizmus totiž väčšinou nedovolí, aby hladina krvného cukru klesla pod istú hraničnú úroveň. Ak nastane prípad, že dôjde k vyčerpaniu zásob pečeňového glykogénu, existujú dve možnosti jeho doplnenia – pomocou príjmu živín počas výkonu, alebo prostredníctvom tvorby tohto glykogénu z bielkovín.
Ak však fyzická aktivita netrvá dlhšie ako približne dve hodiny, tak telo využíva niektoré aminokyseliny len vo výnimočných prípadoch a ak k tomu aj dôjde, využíva ich len v minimálnych množstvách. V opačnom prípade (príliš náročná aktivita s dĺžkou trvania aj cez dve hodiny) dochádza k devastácii svalových proteínov a to má za následok to, že sa výraznejšie predlží regenerácia.
Foto zdroj: thinkstock
