Svetový šport má za sebou dve najväčšie udalosti roka, ktoré sú (či už právom, alebo neprávom) označované aj ako dve najväčšie dopingové udalosti sezóny. Pýtate sa o ktoré podujatia ide? No predsa Tour de France a Majstrovstvá sveta v atletike. Na úvod by som si dovolil dva citáty:
„Všetci dopujú, celá profesionálna cyklistika je tým zamorená. Ako amatér som neužíval nič, ale medzi profesionálmi je to súčasť systému“ tvrdil Dario Frigo, keď sa stal v roku 2001 hlavnou postavou dopingového škandálu na Giro d’Italia.
 |
„Predstavte si situáciu: Ráno si prečítate v novinách, že v Prahe pobeží stovku Maurice Green a na druhom štadióne Machura. Green pobeží za 9,80 a Machura za 11 sekúnd. V novinách bude, že Machura bude čistý a Green nadopovaný. Kam sa pôjdu ľudia pozrieť? Aj všetci tí, čo nadávajú na doping, pôjdu na Greena?“ to je zase pohľad Remigia Machuru, Majstra Európy vo vrhu guľou, ktorý sa svojho času previnil, proti dopingovým pravidlám.
Zaujímavé je, že na Tour de France boli testovaní všetci štartujúci a na MS v atletike polovica súťažiacich, pričom na oboch podujatiach boli pozitívne testovaní snáď jeden, či dvaja súťažiaci. Divák si právom kladie otázku „dopujú, či nedopujú vrcholoví športovci?“ Čo si má myslieť po tvrdeniach svetových bežkýň ako Arronová, či Radcliffová, ktoré zhodne tvrdia, že je ťažké presadiť sa medzi nadopovanými súperkami? Je zložité odhadnúť na koľko sú dopingové testy spoľahlivé, keď sa denne stretávame s podobnými názormi. Pričom k pochybnostiam určite prispievajú aj prípady ako kauza Balco, kde bolo zapletené množstvo popredných športovcov z USA, ktorí však neboli nikdy oficiálne prichytení. Svetovej antidopingovej agentúre WADA nemôže však nik uprieť snahu v boji proti dopingu. Takto to vnímajú ľudia, ktorí sa zdá, že myslia svoj boj s dopingom vážne, keď dokonca premýšľajú o zvyšovaní trestov už pri prvých prehreškoch na štyri roky, či až doživotie. Pričom profi ligy si vôbec z dopingu nerobia ťažkú hlavu, veď v takej NHL sa len uvažuje o zavedení testov. Tresty pri prehreškoch by boli len výsmechom pre čistý šport. Pri prvom prehrešku stop na 20 zápasov, pri druhom stop na 60 zápasov a pri treťom „možné“ vylúčenie z NHL. To je pomer!? Čo si môže pri tom povedať taký Roman Šebrle, ktorému chceli dať trest na 2 roky za glukózu? Šebrle sa dostal do problému s pravidlami v podstate preto, lebo lekár nevedel, že od 1.1.2005 došlo k úprave pravidiel. Ako sa môže chrániť v takomto prípade športovec? Šebrle správne poznamenal, že on je na podávanie výkonov a na to ostatné je realizačný tím. Doping je téma na dlhé úvahy, veď si zoberte, že športovec sa zatúla do podniku, kde niekto fajčí marihuanu a nadýcha sa. Môže, či nemôže byť pozitívne testovaný ? Snáď nie!? Alebo večer pred súťažou ho rozbolí zub, či hrdlo, aké lieky môže vziať a aké nie? Tu by stálo za úvahu, či by nebolo vhodné, aby boli všetky registrované lieky a doplnky výživy označené nejakým spoločným symbolom, podľa čoho by vedel športovec, či môže prípravok brať alebo nie. Lebo skutočnosť je možno taká, že pri dopingu sú prichytení zväčša tí ktorí robia „na kolene“, veď to ukázal aj prípad Balco, kde bohatí výskumníci zďaleka predbehli najkvalitnejšie dopingové kontroly a nadopovaní športovci boli pri testoch čistí. A ako správne poznamenal Šebrle, športovec sa musí niekedy cítiť ako schizofrenik, keď päť krát za večer volá lekárovi, či to, či ono je v poriadku. Samozrejme aj v dopingu platí „koho nechytia ten je nevinný“. Ale je šport naozaj taký čistý? Veď ako desivo vyznievajúce výskumy amerických vedcov, súvisiace s dopingom, ktoré tvrdia, že až 195 zo 198 (98,5 %) športovcov je ochotných prijať doping a až 50 % by bolo ochotných umrieť (v priebehu 5 rokov) po veľkom víťazstve spojenom z dopingom. Podľa podobného výskumu realizovaného vedcami z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici si až 80 % mladých športovcov u nás myslí, že dopingové testy sú nespoľahlivé a ešte o čo si viac percent z nich sa domnieva, že v mnohých krajinách stále funguje organizovaný doping. Tento názor niekoho možno prekvapil, ale ľudia ktorí chodia do posilňovne a vidia ako sa zo dňa na deň z obyčajného chlapca stáva ohromná hora svalov prekvapení zrejme nebudú. Pri drogovej prevencii by sa preto nemalo zabúdať ani na to, že aj v športe sú drogy. A na druhej strane by stálo za úvahu, či by nebolo naozaj vhodné, aby mali liečivá označenie, či neobsahujú doping, lebo za doping sú v princípe považované aj látky, ktoré v spojení zo záťažou môžu poškodiť zdravie človeka. Veď by sme tým chránili zdravie a na druhej strane by sme zabránili tomu, že naši športovci budú trestaní za kvapky proti nádche.
Ľudia znalí problematiky často polemizujú aj úplnom zrušení dopingových testov, lebo v súvislosti so športom sa čoraz častejšie hovorí aj o molekulárnej genetike. Tu sa uvažuje o úprave génov pre vedecké účely a teda aj pre šport. Táto metóda ešte nie je príliš populárna, ale keď sa zamyslíme nad tým, akí bývajú športovci v takých situáciách agilní, treba uvažovať aj o tejto forme dopingu. Veď cyklisti začali údajne zneužívať preparát HemAssist ešte pred koncom klinických skúšok, ktoré napokon odhalili zvýšenú úmrtnosť pacientov. Ako môže teda genetika ovplyvniť športový výkon? Dovolím si len jeden príklad : kalifornskí vedci „vyprodukoval myš maratónca“. Normálna myš vydrží bežať asi jeden a pol hodiny pričom ubehne okolo 900 metrov, ale geneticky upravená myš vydržala bežať až dve a pol hodiny a ubehla takmer dva kilometre. „Myš“ by podľa pravidiel pretekať nemohla, ale ak by pretekala a testovali by ju, nik by nič neodhalil. Ak sa zamyslíme nad výsledkami spomínaných vedeckých tímov o dopingu, je len ťažké predpokladať, že niečo podobné šport neohrozuje. Otázka potom stojí „kto je čistejší, neprichytení víťazi, či prichytení porazení?“ Tu mi napadá ešte jeden výrok: „ Šport bez dopingu je fikcia. Nikdy čistý nebude, pretože snaha podvádzať je vrodená ľudským srdciam“ tvrdí princ Alexander De Merode (predseda zdravotnej komisie Medzinárodného olympijského výboru). O nič optimistickejšie však nevyznieva ani názor nemeckého experta na doping Wernera Franka, ktorý sa domnieva, že v USA a vo východnej Európe existujú ešte ďalšie laboratória, ako bolo Balco proti ktorým je IAAF bezmocné. „Systém dopingových kontrol je neefektívny. Testy prichádzajú neskoro, mali by byť aspoň týždeň pred súťažou a na anaboliká ešte skôr. Počas pretekov je už každý čistý. V USA to funguje ako kedysi v Nemecku. Kto nie je čistý nikam nejde“ tvrdí Franke.
Foto zdroj: thinkstock
