Medzi najvýznamnejšie zdroje omega-3 mastných kyselín sa v súčasnosti zaraďujú najmä ľanové semená, rôzne rastlinné oleje (slnečnicový, repkový, ľanový), dyňové semená, vlašské orechy a ryby. Obľúbeným pokrmom sú okrem našich domácich rýb aj makrelovité ryby z vôd tropického, subtropického a mierneho pásma. Medzi tieto patrí tuniak, ktorý je v poslednej dobe dostupný v rôznych spôsoboch spracovania aj u nás.
 |
Obľube sa tešia steaky či filety z tuniaka, konzervovaný tuniak v oleji, vo vlastnej šťave, v zeleninových pretlakoch, či s citrónom. Nemôžme zabudnúť ani na početné zastúpenie tuniaka v ponuke reštaurácií – či už v populárnej grilovanej podobe, ako príloha na pizzu alebo kúsky ryby v zeleninovom šaláte. Tuniak hrá na poli výživy významnú úlohu, pretože je plný bielkovín, minerálov a vitamínov.
Čo je však najdôležitejšie, ako sme spomenuli v úvode, je jednou z rýb, ktoré obsahujú najvyššie percento omega-3 mastných kyselín. Tieto látky sa podieľajú na správnej funkcii srdcovo-cievneho systému a znižovaní hladiny nežiaduceho cholesterolu. Menej známy je fakt, že spomínané kyseliny vo veľkej miere tlmia aj bolesti pri artritíde, zmierňujú prejavy astmy a sú nevyhnutné pre správny vývoj mladého organizmu. Športovcov poteší najmä schopnosť omega-3 mastných kyselín zvýšiť výkonnosť prostredníctvom lepšieho prekrvenia orgánov. Taktiež tieto kyseliny odďaľujú nástup únavy, upravujú hladinu kyseliny mliečnej a obmedzujú tvorbu krvných zrazenín.
Pri konzervácii týchto rýb sa najviac účinných látok zachová v úprave tuniaka na spôsob nazývaný "chunk". Pri tomto druhu konzervácie sa mäso z tuniaka pokrája na kúsky rôznych rozmerov a uchová do konzervy – vo vode alebo v oleji. Ďalším spôsobom šetrného spracovania je rezanie čistého mäsa na filety a konzervovanie na spôsob "solid". Tento spôsob predstavuje narezanie čistého mäsa presne na objem konzervy a jeho uchovanie opäť buď vo vode, alebo v oleji.
Často sa stretávame s názorom, že tuniak nie je priveľmi vhodná ryba na výlov a konzumáciu a to kvôli údajnému obsahu ortuti v mäse. Tieto obavy sú zatiaľ vedecky nepodložené, pretože žiadne korektné štúdie nedokázali obsah nebezpečného percenta ortuti v mäse tuniaka. Merania uskutočnené na vzorkách rýb z USA, Kanady a Japonska preukázali, že obsah ortuti v tuniaku bol v každej vzorke priemerne nižší než hranica, ktorá stanovuje maximálny povolený obsah ortuti – 1 mg v kilograme mäsa. Najvyššia maximálna hodnota bola zaznamenaná u vzoriek z Japonska (6,10 mg na kilogram mäsa, čo predstavuje približne 6x prekročený limit ortuti).
Neoficiálne merania potvrdili, že v niektorých oblastiach výlovu je obsah ortuti vyšší ako odporúčané hodnoty. Najmä pri výlove väčších a starších jedincov. Taktiež spôsob spracovania vplýva na obsah ortuti – v čerstvých filetách je paradoxne viac ortuti ako v konzervovanom mäse. Pri hodnotení nevhodnosti tuniaka z hľadiska obsahu ortuti je nevyhnutné prihliadať aj na obsah selénu, pretože selén eliminuje škodlivé účinky ortuti na ľudský organizmus. Merania v okolí Havaja preukázali, že väčšina vylovených rýb (vrátane tuniaka) má v sebe vyšší podiel selénu ako ortuti. S opatrnosťou by však tuniaka mali jesť ženy, ktoré chcú otehotnieť, tehotné ženy a malé deti.
Foto zdroj: thinkstock
