Súčasný spôsob života je zdrojom neustáleho stresu , aj keď si ho niekedy neuvedomujeme. Vznikajú napätia a pri pozornejšom pohľade ich vidíme napríklad v nervóznych a rýchlych pohyboch. Máme veľa starostí a málo času. Zvykli sme si na takýto stav a skoro ho nevnímame. Až keď sa stretneme s kľudným pohybom, uvedomíme si jeho výnimočnosť. Rozdiely medzi kľudným a nervóznym pohybom cítia veľmi dobre zvieratá. Bol som pri tom, keď pes v husto navštevovanom parku už z diaľky spozoroval nezvyčajný (a teda hodný prísnej pozornosti) pohyb priateľa cvičiaceho Tai-chi Chuan. Pribehol bližšie a tiež sa chcel pripojiť k hre, ale keďže takéhoto človeka nevedel nikam zaradiť, pre istotu zastal a štekal vrtiac chvostom.
Zaujímavé je, že v divokej prírode je to inač. Na rozdiel od psov – priateľov a súčasne obetí civilizovaného človeka sa zvieratá nedostávajú často do styku so zhonom modernej spoločnosti. Keď sa s ním stretnú, utečú. Avšak človek cvičiaci Tai-chi sa nevyčleňuje z prírody, je jej súčasťou. Divé zvieratá pred ním neunikajú, vôbec sa neboja. Zdá sa, že podľa nich sa správa úplne normálne (na rozdiel od podozrivých hlučných a nezapadajúcich do prírody „civilizovaných“ ľudí).
Jedným z kritérií toho, či sme v cvičení Tai-chi Chuan urobili pokroky a či ho správne chápeme je to, že divé zvieratá sa cvičiaceho neboja. Dokonca aj v blízkosti veľkej skupiny cvičiacich chodia bociany a pokojne ďalej hľadajú potravu vo vysokej tráve. Plaché jašterice sa vyhrievajú na slnku a neskrývajú sa pod kamene.
Podobnú uvoľnenosť sme už kedysi poznali – po narodení. Vlastne sme ani iní byť nemohli, veď síl sme nemali veľa. Postupne sme sa naučili, ktoré svaly použiť pri podopretí, pri sedení, státí, pri chôdzi. Boli to všetko veľké úspechy a boli náležite ocenené našimi blízkymi. Chybou bolo iba to, že sme sa učili byť len stále silnejší a pevnejší. Málokto sa učil aj umeniu uvoľniť sa. Niečo o tom hovorí mudrc Lao-c,: „Človek je pri narodení nežný a slabučký, pri smrti je už tvrdý a nepoddajný. Všetky bytosti aj rastliny sú pri zrode slabučké a krehké, pri zániku tvrdé a pevné. Tvrdosť a sila sú sprievodnými znakmi umierania, slabosť a mäkkosť sú sprievodnými znakmi zrodenia“.
Zatiaľ čo vo fyzických aktivitách našej európskej kultúry sa zdôrazňuje hlavne vonkajší pohyb a rozvoj fyzického tela, Tai-chi Chuan rozvíja aj telo aj myseľ. Je to forma cvičenia, pri ktorej sa nepoužíva vonkajšia sila, ale dôraz sa kladie na rozvoj vnútorného vedomia.
Celé cvičenie Tai-chi Chuan je svojou poetikou tesne spojené s prírodou. Obsahuje pohyby zvierat – žeriav rozkladajúci krídla, zlatý kohút stojací na jednej nohe, plaziaci sa had. Svoje miesto tu majú aj základné zložky prírody: zem – opora na ktorej sa odohráva celý dej, a tiež nebo – ruky ako oblaky. Je tu aj kultúrne prostredie človeka, a práve pohybujúci sa človek je osou, ktorá spája nebo a zem so všetkým čo sa na nich nachádza do jedného celku.
Mnohým z nás stačí raz zhliadnuť kľudne cvičiaceho človeka a umenie Tai-chi Chuan si nás získa. Stojí za to prekonať prvú ostýchavosť a skúsiť to. Na Slovensku je v súčastnosti taká možnosť v Bratislave, Nitre a Banskej Bystrici.
Foto zdroj: thinkstock
