Prečo majú fyzioterapeuti radi CrossFit?

crossfitHneď na úvod musím priznať, že som nadpisom chcel tak trochu upútať čitateľskú pozornosť. Ak sa to podarilo, skúsim načať tému, o ktorej sa veľmi nehovorí.

V súčasnosti klasické fitnesscentrá prežívajú odliv návštevníkov. Populárne sú čoraz viac skupinové cvičenia. Ľudí športovanie v skupinách baví a motivuje. Takéto cvičenie však môže mať aj isté úskalia.

Čo má CrossFit spolocné s fyzioterapiou?

Je to nezanedbateľný zdroj klientov. Nechcem zovšeobecňovať. To isté bude platiť aj pre napr. Zumbu, aerobik a iné masové pohybové aktivity.

Sám som pôvodom atlét, vrhač. Silovo-kondičný tréning bol pre nás základ. Keď som ešte robil atletiku na výkonnostnej úrovni, bolo súčasťou nášho kondičného tréningu množstvo prvkov, ktoré CrossFit znovu objavil a úspešne využíva. Aj preto si dovolím tvrdiť, že proti CrossFitu nemám vôbec nič. Ak sa dosiahne istá úroveň kondície a vykonáva sa s rozumom, je to super ;)

Aktuálne sa CrossFit a jeho silovo-kondičné klony tešia veľkej popularite. Väčšej, ako si pred par rokmi vedel ktokoľvek predstaviť. Z pomedzi tejto masy pramenia dva druhy klientov pre odborníkov, ako sú fyzioterapeuti.

  1. Začiatočníci a
  2. Profi športovci.

1. Čo je masové, nemusí už byť funkčné

Tieto riadky patria akejkoľvek aktivite, ktorá sa stane masovou. Ak je tréner naozaj dobrý, pri cvičení 1:1 (tréner : zverenec) sa nestáva, aby si športovec športovaním ublížil.

Pri skupinových cvičeniach to platiť nemusí. Na tréningu sa stretne napríklad 15 rôznorodých ľudí a tréner medzi nimi prechádza a opravuje. Ak to robí poctivo a dobre, vychytá množstvo chýb a pomôže začiatočníkom prejsť tým najťažším úvodom.

Športovec postupne získava kondíciu a osvojuje si všeobecné vzdelanie o správnej technike.

V skupine všetci robia všetko. Individuálne „slabosti“ športovcov ostanú skryté. Často aj pred samotným športovcom. A to môže byť kameň úrazu.

Trénovanie v skupine motivuje

V dobrom športovom kolektíve nikto nechce byť ten horší. Ak po svoje pravej aj ľavej strane vidím, cítim že ostatní sériu dávajú, dám to aj ja! Nie som predsa horší. Toto je z motivačného hľadiska veľký prínos. Vie to človeka potiahnuť. Ak by to isté cvičil sám, možno by to už zabalil…

Pozor však s kým sa človek porovnáva

Aj medzi začiatočníkmi vedia byť veľké rozdiely. Výsledok môže byť podobný ako na vojne. Časť športovcov sa tvrdým tréningom zocelí. Získa kondíciu, zaslúžiacu si obdiv a uznanie. Postúpia na vyšší level.

Iní však pri ceste na vrchol „odpadnú“. Môže sa jednať o prirodzené precitnutie. Uvedomenie si, že je to tvrdý šport, vyžadujúci si pevnú vôľu. Je to ľudské. Stáva sa to.

Medzi odpadlíkmi môžu byť aj iné príčiny nezdaru.

Uvediem príklad:

Mladý 20 ročný chalan žije sedavým spôsobom života. Je zavesený dennodenne za PC. Kdesi sa dočítal, že táto aktivita je cool. Skúsi to? 4 možné scenáre:

A/ Ak sa rozhodne zostať doma sedieť na zadku, v blízkej dobe sa pre neho nič nezmení. Možno priberie nejaké to kilečko. Ale nič drastické.

Skutočná zmena nastane okolo tridsiatky. Mladé telo veľa znesie a odpustí. Až neskôr sa začnú prejavovať nakopené problémy spojene so sedavým životom a neriešenými skrytými svalovými ťažkosťami. Možno sa dostavia problémy s krčnou chrbticou a migrény. Možno bolesti v krížoch, alebo boľavé rameno…

B/ V druhom možnom scenári si nájde dobrého trénera. Ten zistí začínajúce svalové disbalancie a oslabené svaly. Postupne zverenec spevní medzilopatkové partie a zlepší sa mu aj držanie tela. Časom sa pridá kondícia a svalová hmota.

C/ Tretí scénar predpokladá, že začne cvičiť v skupine. Osvojí si základy a tvrdo na sebe maká. Tréning však nezohľadní skryté problémy. Získava kondíciu a veľké svaly tiež naberajú na sile. Na jednej strane sa cíti dobre. Začínajú sa však objavovať aj problémy. To, čo by ostalo za iných okolností do tridsiatky skryté, sa začína drať na povrch.

Nie každý vyhodnotí problém správne. ”To moje rameno je športové zranenie ako každé iné…” povie si. A maká na sebe ešte tvrdšie. Príčina zranenia ostáva neznáma a svalová nerovnováha sa prehlbuje. Až keď zranenie začne brániť cvičeniu, obráti sa na fyzioterapeuta.

D/ Nič z hore uvedeného sa nestane. Začne cvičiť, a tréningom sa mu zlepší kondícia. Keďže je mladý, telo odpustí aj mnohé chyby. Svalová nerovnováha sa vytratí. Ideál.

slamball 50kg
Udvihnúť 50kg šmýkajúci sa slamball, nie je žiadna sranda. Ak sa robí však v súťaži na čas, ide technika stranou. Posledné opakovania je už vidieť výrazné prehýbanie sa v krížoch a ťahanie nahor za „každú cenu“.

2. Športom k trvalej invalidite

Niečo na tom je. Pri rekreačnom športovaní sa hovorí o zdravom životnom štýle. Pri vrcholovom športe (aj výkonnostnom) je to iné. Tu už každý trénuje na maximum. Hľadajú sa posledné ľudské rezervy.

Keď so športom začínate, zlepšujete sa vďaka tvrdším tréningom. Postupne pridávate tréningové jednotky. No od istého momentu už nie je kam pridať ďalší tréning. Deň bude mať vždy 24 hodín a týždeň 7 dní. Aj súperi sú na tom rovnako. Každé zlepšenie môže znamenať rozdiel, medzi výhrou a prehrou.

Ak si predstavíte telo ako stroj bežiaci na 100, možno až 110%, je ľahšie predstaviť si zranenia z “opotrebovania”. Únavy materiálu. Vrcholový športovci preto majú okolo seba team ľudí a fyzioterapeut tam nesmie chýbať.

Ak sa CrossFit robí závodne, je to vrcholový šport ako každý iný. Podobne ako pri iných vrcholových športovcoch, aj tu môže mať atlét zranenia, ktoré možno označiť za chronické. Musia byť konzultované s odborníkmi. Fyzioterapeuti medzi ne určite patria.

Každý šport má to svoje mínus

Poznáte to. Pri tenise je to tenisový lakeť. Oštepári poznajú oštepársky lakeť. Cyklista si časom môže vypracovať krivú chrbticu a pri tanci sú namáhané kĺby dolných končatín. Dalo by sa pokračovať.

Ak sa čohokoľvek robí priveľa, “mínus” vypláva na povrch a je potrebné s tým počítať. Pri crossfite môžu predstavovať riziko napríklad rôzne vzpieračské cviky, kedy sa ramenný kĺb dostáva na hranu svojho prirodzeného rozsahu a často aj za neho.

Kto nič nerobí, ten nič nepokazí

Aspoň tak hovorí príslovie. Pravda je to len čiastočne. Píšem o tom v príklade A. Nahromadené zdravotné ťažkosti nás skôr či neskôr vždy doženú. Preto si myslím, že je dôležité športovať, avšak s rozumom.

Poznať svoje limity a vedieť s kým sa môžem a nemôžem porovnávať. Športové zranenia k športu samozrejme patria. Nie je to žiadna tragédia a dá sa to riešiť. Keď už zranenie príde, je dobré sa nad ním zamyslieť.

Prečo som sa zranil? Opakuje je sa zranenie?

Môže sa jednať o nehodu (náhodu). Časté sú poranenia ako dôsledok pretrénovania. Menej sa však píše a hovorí o problémoch, ako dôsledok disbalancie svalov. T.j. veľkými, peknými svalmi na povrchu a drobnými stabilizačnými svalmi pod nimi.

Nehodu dokážeme odhaliť okamžite. Oslabené drobné svaly nie. V takom prípade sa treba na chvíľu zastaviť, skonzultovať svoj stav s fyzioterapeutom a pridať správne kompenzačné cvičenia.

Záver

Týmto článkom som si proti sebe nechcel poštvať početnú crossfitovú komunitu. O CrossFite a novom životnom štýle (ktorý zažíva BOOM) sa najčastejšie hovorí v superlatívoch. Je fajn pozrieť sa na vec z rôznych uhlov. A tom bol môj článok.

Budem rád ak pridáte svoj názor :)

Téma je to rozsiahla a nie každý so mnou musí súhlasiť. Poprosil som CrossFit trénera Jozefa Porubského (CrossFit Pressburg) o názor. Na Športujeme.sk sa s ním môžete stretať pri našich CrossFit videách.

S článkom súhlasím. Pravda je, že ak je cvičenec vystavovaný na tréningoch, nadmernému zaťaženiu, ktoré je pre neho nezdravé, vzhľadom na jeho disbalancie a iné obmedzenia, môže sa stať, že sa zraní. Na eliminovanie tohto rizika sú tréneri.

Každý kvalitný tréner by mal vedieť svojim cvičencom zistiť ich obmedzenia a ukázať im cestu ako ich odstrániť, poprípade nahradiť cvičenie.

Druhá vec je, že na vine môže byť sám cvičenec, keď neuposlúchne dobré rady a odporúčania trénera. Tým pádom si za svoje zranenie bude môcť on sám, ale to sa deje samozrejme vo všetkých športoch.

Je preto treba dbať okrem cvičenia aj na regeneráciu a oddych, je to rovnako dôležité ako samotný tréning.

Foto č.1 zdroj: thinkstock