Poznámka David: Druhá časť z výskumu Katedry telesnej výchovy a športu Fakulta humanitných vied, Univerzita Matej Bela Banská. Keďže sa jedná o výskum zo všetkými časťami, uvádzam ich tu postupne ako samostatné príspevky. Druhú časť ešte neobsahuje konkrétne výsledky výskumu a možno ju označiť za teoretický rozbor problematiky.
 |
Dnes, keď sa už skoro dennodenne stretávame v spravodajstve s novými prípadmi prichytených športovcov, ako aj s novými preparátmi, skratky ako EPO, či THG pozná takmer celá športová verejnosť. Úplne desivo vyznievajú výskumy amerických vedcov, súvisiace s dopingom, podľa ktorých by bolo až 195 zo 198 (98,5 %) športovcov ochotných prijať doping a až 50 % by bolo ochotných umrieť (v priebehu 5 rokov) po veľkom víťazstve spojenom z dopingom (Pupiš & Korčok, 2004)! Doping a šport patria k sebe od nepamäti, pretože každý chcel byť víťazom a cesty na vrchol sú rôzne. Pri charakteristike dopingu sa pohybujeme na tenkom ľade, pretože všeobecné charakteristiky vyznievajú tak, že niekto by mohol mať pocit, že aj vitamíny by mali patriť do skupiny zakázaných látok. Vzťah spoločnosti k dopingu sa postupne menil, veď každý pozná prípady organizovaného dopingu v NDR. Podobný systém (pod názvom „regenerácia s použitím podporných prostriedkov“) fungoval aj u nás (v ČSSR), kde boli zaradené vybrané skupiny vrcholových športovcov. Situácia dospela až tak ďaleko, že všetci „podporovaní“ športovci boli pred pretekmi testovaní, či sú „čistí“ (Hnízdil, 2000). Bohužiaľ, dnes čoraz častejšie počujeme nielen skratky EPO, THG, atď., ale i o úmrtiach vrcholových športovcov. Každý, kto vníma šport, si určite kladie aj otázky, ako môžu cyklisti na Tour vydržať denne šliapať aj 6 hodín vkuse počas 3 týždňov, prečo Marion Jonesová a Tim Montgomery po objavení THG nie sú takí suveréni, prečo dnes výškari skáču o 10 cm menej ako pred 10 rokmi, alebo ako je to možné, že Lance Armstrong po vyliečení opäť víťazí? My pochopiteľne nikoho nechceme obviňovať z dopingu, ale svetové periodiká sa snažia hľadať odpovede na tieto otázky aj v jednom slove – doping. Je jasné, že dnes už aj lekár zohráva pri výkone športovca významnú úlohu (Prokop, 1997). Veľmi desivo vyznievajú tvrdenia niektorých odborníkov podľa ktorých najväčšie boje v športe dnes zvádzajú chemici, pričom podľa nich cesta k víťazstvu nad dopingom neexistuje (Podstupka, 2003). Preto je dôležité proti dopingu bojovať všetkými možnými prostriedkami a snažiť sa o osvetu už od počiatku vykonávania organizovanej prípravy v športe. V roku 1963 podnikla prvé kroky v boji proti dopingu Rada Európy v Štrasburgu, ktorá na svojom zasadaní ustanovila komisiu expertov a podnikla prvý pokus o definíciu dopingu, ktorá znela: „Dopingom sa chápe použitie látok telu fyziologicky cudzích zdravými osobami s cieľom zlepšiť pri súťažiach výkon umelým a nečestným spôsobom. Za doping je potrebné považovať i určité psychologické pôsobenie, smerujúce ku zlepšeniu športových výkonov“. V rámci boja proti dopingu v roku 1963 prijal túto definíciu s doplnením o zoznam zakázaných látok MOV. V roku 1967 novovzniknutá lekárska komisia MOV rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila riešenie dopingovej problematiky, keď už na ZOH v Grenobli boli vykonané prvé praktické antidopingové skúšky. Testy sa dodnes neustále zdokonaľujú, ale ako sa zdá dopingový hriešnici sú vždy o nejaký ten krôčik až dva pred antidopingovými komisármi. Na mieste by preto bola otázka, koľko trénerov vyvinulo osvetové aktivity smerom k svojim zverencom v oblasti dopingu!
Autori: Vladislav Polgár a Martin Pupiš
Foto zdroj: thinkstock
