Nabudenie pred športovým výkonom – Mentálna stránka športu (5.časť)

Pokračujeme ďalej v našej sérii článkov, v ktorej sa postupne venujeme základným aspektom v rámci psychologickej prípravy športovca. Posledným predmetom záujmu bude nabudenie, resp. vyburcovanie pred športovým výkonom.

Nabudenie pred športovým výkonom - Mentálna stránka športu

V tomto prípade ide o zložku, ktorá je v celkovom procese zväčša najviac viditeľná. Ľudia z vonkajšieho prostredia ju ľahko spozorujú a častokrát si myslia, že je to jediná forma psychickej prípravy športovca (nevidia koncentráciu, vizualizáciu alebo relaxáciu).

V minulom článku sme si povedali aj o tom, že hlboké dýchanie do brucha je z pohľadu koncentrácie a uvoľnenia veľmi podstatné. Nabudenie si však vyžaduje niečo iné a potvrdzuje sa tak to, že rozdielne fázy prípravy pred výkonom si vyžadujú inú postupnosť. Ak sa chce športovec lepšie pripraviť na určitú intenzívnu činnosť, potrebuje zvýšiť svoju úroveň nabudenia, aby tým uľahčil aktiváciu čo najväčšieho počtu svalových vlákien. Keď sa mu to podarí, fyzická aktivita bude na pocit ľahšia a vnímanie bolesti bude potlačené.

Nabudenie a dýchanie

Z pohľadu vzniku nabudenia a aktivácie nervového systému je dôležité rýchlejšie a plytkejšie dýchanie do hrudníka, ktoré sa uplatňuje krátko pred fyzickou aktivitou. Pravdepodobne ste to už videli pri rôznych športoch.

Niektorým ľuďom to príde zvláštne, nepotrebné a nechápu tomu, no má to svoj dôvod. Pri rýchlom a plytkom dýchaní dochádza pomocou medzirebrového svalstva k rozpínaniu hrudného koša. Zvýši sa tak objem hrudného koša a zníži tlak v ňom, následkom čoho môžete potom vdýchnuť viac vzduchu.

Hrudník bude pevnejší a svalové bunky budú mať k dispozícii väčšie množstvo vzduchu na zabezpečenie funkcionality počas výkonu. Tento postup nachádza najlepšie uplatnenie v rámci kratších a intenzívnych športových odvetví (napr. vzpieranie a silové športy, niektoré atletické disciplíny, atď.).

Premotivácia

Treba spomenúť aj to, že vyššia úroveň nabudenia pomáha silovým schopnostiam, no dokáže tiež negatívne vplývať na technické a koordinačné vlastnosti športovca (špeciálne vtedy, keď sa jednotlivec ešte len učí techniku určitých prevedení). Práve v tejto súvislosti športovci často používajú výraz „bol som premotivovaný“, čo tiež zahŕňa to, že boli nadmieru vyburcovaní a malo to zlý vplyv na ich výsledný výkon.

Existuje určitá optimálna miera nabudenia, ktorá sa rôzni v prípade iných ľudí a iných športov. Aby toho nebolo málo, ona je v skutočnosti rôzna aj v rámci toho istého športu a jedinca. Zoberme do úvahy klasické posilňovanie. Ak už istý čas cvičíte a záleží vám aj na výkonnosti, tak viete, že iné nabudenie je potrebné pri cvičení so stredne ťažkými váhami s vyšším počtom opakovaní a iné je potrebné pri ťažkých váhach (nad 80 – 90 % maxima) a pri prekonávaní rekordov.

Nájdenie optimálnej miery

Čo sa týka jednotlivých športov, tak vo všeobecnosti platí, že čím jednoduchšia pohybová aktivita, tým väčšia miera nabudenia môže byť tolerovaná bez negatívnych vplyvov (keďže jednoduchší pohyb má menšie technické a koordinačné nároky).

Najzložitejšie je však nájsť optimálnu úroveň vyburcovania vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Nejde to nijako inak, ako postupným experimentovaním a pozorovaním. Každý sme iná osobnosť. Niekomu môžu pomáhať extrémnejšie emočné prejavy a pokriky, inému miernejšie povzbudenie, vhodné slová, tľapnutie, pobúchanie, atď. Športovec by si mal prispôsobiť intenzitu a typ nabudenia – zistiť, čo ho vie zdravo nahnevať a vyburcovať pred výkonom (hlasné prejavy, spomienka na niečo, určité gestá a podobne).

Foto zdroj: thinkstock