 |
O sacharidoch, lipidoch (tukoch) a proteínoch (bielkovinách) sa už toho popísalo mnoho, ale málokto reálne chápe princíp energetického potenciálu týchto základných stavebných látok všetkých živých organizmov. Každá organická látka má odlišný obsah energetického potenciálu a tiež iný pomer spotrebovaného kyslíka k uvoľnenej energii (Q) :
Q= C . VO2
kde C je termický koeficient kyslíka, predtým vyjadrovaný v kcal, teraz v kJ (1 kcal = 4,18 J). VO2 predstavuje množstvo spotrebovaného kyslíka. Energetický ekvivalent teda množstvo energie získané pri spotrebovaní litra kyslíka je pre sacharidy 21,1 kJ, pre lipidy 19,6 kJ a pre proteíny 18,8 kJ. Energia sa teda najľahšie uvoľňuje zo sacharidov a najťažšie z proteínov. Pri zmiešanej potrave obsahujúcej 50 – 60 % sacharidov, 15 – 20% proteínov a zvyšok lipidov, je priemerná hodnota energetického ekvivalentu 20,1 kJ na liter spotrebovaného kyslíka. Pri proteínoch je energetický ekvivalent nižší preto, lebo tieto látky obsahujú vo svojej molekule aj dusík. Dusík je z organizmu vylučovaný močovinou, ktorá je tiež nositeľom určitého množstva energie (1 mol poskytuje pri úplnej oxidácii 627 kJ energie). Preto je pri proteínoch nutné odpočítať od energetického potenciálu množstvo energie pripadajúce na nevyhnutný odpad. Najefektívnejším zdrojom energie pre organizmus sú teda sacharidy. Je však nutné rešpektovať, že ich množstvo v organizme postačuje len asi na 2 hodiny záťaže. K pozoruhodnému poznatku dospel Costill (1977), zistil, že kým v desiatej minúte záťaže je podiel energetického krytia 61 % sacharidov ku 39 % tuku, po 120 minútach sa tento pomer mení v prospech tukov, keď sacharidy sa podieľajú na energetickom krytí len 33 %, ale tuky až 67 %. Tu sa uplatňuje však princíp súvisiaci s respiračným kvocientom, keďže výkon po 120 minútach je takmer úplne aeróbny. Platí totiž, že tuky svojou energetickou hodnotou (keď spálením jedného kg tuku získame 37,7 kJ (9 kcal), čo je približne dva krát viac, ako sme schopní získať z jedného kg sacharidov) sú oveľa energeticky bohatšie a však ich využiteľnosť je oveľa náročnejšia na kyslík, keď pri ich spaľovaní spotrebuje organizmus asi o 8 % viac kyslíka, ako je tomu pri spaľovaní sacharidov. Táto reakcia sa nazýva lipolýza a ako už bolo spomenuté, ide tu o aeróbny rozklad tukov (voľných mastných kyselín), čo sa začína diať po vyčerpaní glykogénu, teda asi po 60 – 90 minútach. Z tohto je jasné, že významnejšiu úlohu zohrávajú lipidy pri dlhšom vytrvalostnom zaťažení, kde je energetické krytie prevažne aeróbneho pôvodu. Na lepšie pochopenie by nám mohli pomôcť nasledovná rovnice:
C6H12O6 + 6O2 = 6CO2 + 6H2O
Ako vidíme pri metabolizme sacharidov (je respiračný kvocient) R=1, ale pri tukoch bude táto hodnota podstatne nižšia, keďže tie obsahujú oveľa menej kyslíku.
C57H110O6 + 81,5 O2 = 57 CO2 +55 H2O a teda R=57: 81,5 = 0,7
Pri tukoch teda platí, že R= 0,7 a pri bielkovinách je to len o čosi viac (R=0,8). V poslednom období sa na zvýšenia zastúpenia tukov v pracujúcich svaloch využíva konzumácia kávy, pretože množstvo kofeínu obsiahnuté v 1 – 2 šálkach (nie viac) kávy, zvyšuje množstvo tukov prítomných vo svale, čím sa oddiali spaľovanie glykogénu, ktorý tak poslúži ako efektívnejšie palivo v neskorších úsekoch trate. Takže nie je pravda to, čo si myslia niektorí športovci, že všetok tuk v organizme je na škodu. Ako každý asi pochopil, vytrvalosť a tuk (ako zdroj energie) patria k sebe aj napriek tomu, že energetická využiteľnosť tukov je náročnejšia na kyslík.
Foto zdroj: thinkstock
