Charakteristika vysokohorskej a stredohorskej prípravy

Charakteristika vysokohorskej a stredohorskej prípravy

Po mexickej olympiáde, teda po roku 1968 sa začalo významne pracovať so stredohorskou a vysokohorskou prípravou. Je to nová forma prípravy, tzv. hypoxická príprava, ktorá je charakteristická výrazne nižším atmosferickým tlakom a podstatne nižšou hodnotou parciálneho tlaku kyslíka.

Obrázok 1 ( Roskamm a kol., 1968 ) Závislosť ventilácie a parciálneho tlaku od nárastu nadmorskej výšky

Táto forma prípravy sa začala používať v už spomínanom období pred olympijskými hrami v Mexico City, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 2 240 metrov nad morom. Neskôr boli zistené dlhodobé, v prevažnej miere pozitívne vplyvy na organizmus, ktoré sa uplatňujú v praxi už niekoľko rokov.

Obrázok 2 ( Jungman, 1962 ) Zmeny v obehovej sústave počas adaptácie a aklimatizácie

Obrázok 3 ( Jungmann, 1962 ) Zmeny v dýchacej sústave počas adaptácie a aklimatizácie

Zmeny, ku ktorým dochádza v hypoxickom prostredí sa netýkajú len obehovej a dýchacej sústavy ako to ukazuje obrázok 2 a 3, ale aj látkovej výmeny a funkcií nervového systému, ako to znázorňuje obrázok 4.

Obrázok 4 ( Jungman, 1962 )

Zmeny v látkovej výmene a vo funkciách nervového systému počas adaptácie a aklimatizácie

Tieto obrázky zostavil Jungman. Vývoj hypoxickej prípravy prešiel od svojho vzniku mnohými významnými zmenami, k čomu sa dospelo dlhodobými sledovaniami a testovaniami. Kuchen a kol. (1985) charakterizoval vysokohorský tréning ako tréning vo vysokohorskom prostredí, ktorý môže byť zameraný na :

  • Zvýšenie funkčných možností organizmu a rozvoj vytrvalosti
  • Efektívny odpočinok, regeneráciu a liečenie
  • Efektívnu bezprostrednú prípravu na dôležité preteky.

Najčastejšie sa využíva nadmorská výška 1 000 – 1 200 metrov nad morom a 1 200 – 2 500 metrov nad morom. Medzi najvýznamnejšie vysokohorské tréningové strediská v Európe patria Belmeken (Bulharsko), Pietra Arsa (Rumunsko), Font Rome (Francúzsko), Tzachkachor (Rusko) a Štrbské Pleso (Slovensko). Rokmi sa zmenili aj názory na vysokohorskú prípravu, kde niektoré súčasné literárne pramene tvrdia, že príprava v nadmorskej výške do 1 600 m neprináša požadovaný efekt. Rovnako sa výrazne rozrástol okruh stredísk, kde sa dá pripravovať. Všeobecne rozoznávame tri vysokohorské stupne:

  • do 1 200 m.n.m. – nízky
  • 1 300 – 2 500 m.n.m. – stredný
  • nad 3 000 m.n.m. – vysoký.

Dôležité je stanovenie optimálnej výšky tréningového pobytu. Neplatí, že čím je väčšia výška tým bude konečná fyziologická odozva organizmu pozitívnejšia. Príliš vysoká nadmorská výška môže tak obmedziť tréningové zaťaženie, že tréning môže byť v konečnom dôsledku nedostatočný a viesť nie k zlepšeniu, ale k zhoršeniu výkonnosti (Hamar, 1995 ).

Pre športovcov pripravujúcich sa v našich podmienkach je najvhodnejší stredný stupeň, vzhľadom k tomu, že sa odporúča pripravovať v nadmorskej výške 1 000 až 2 000 metrov nad morom vyššie ako je prirodzené prostredie, v ktorom bežne žijeme. Pochopiteľne pre športovcov žijúcich napr. v meste Toluca v Mexiku ( 2 656 m.n.m. ) je vhodné prostredie na prípravu na úrovni tretieho – vysokého stupňa. Vzhľadom k tomu, že stredísk, ktoré zodpovedajú ich požiadavkám je na svete málo, ich najčastejším miestom pobytu je Bolívijské hlavné mesto La Paz, ktoré je v nadmorskej výške od 3 200 – 4 100 m.n.m., alebo známe jazero Titicaca, ktoré je v nadmorskej výške okolo 3 800 m.n.m a v jeho okolí sú výborné podmienky pre tréning chodcov.

Ďalším dôležitým faktorom pri výbere tréningového tábora by mal byť vek a trénovanosť pretekára, keďže nízky vek alebo nízka trénovanosť by mohli viesť k nežiadúcim vplyvom na organizmus ako napríklad pretrénovanie, alebo v lepšom prípade predčasnú akceleráciu výkonnosti, čo by mohlo viesť k negatívnym psychickým odozvám na organizmus. Tréning vo vysokohorskom prostredí musí byť systematický a dôkladne plánovaný, pričom je vhodné, aby bol tréningový plán konzultovaný s lekárom alebo iným odborníkom.

Veľmi dôležité je dodržiavanie životosprávy a hlavne prísun dostatočného množstva vitamínu C a E, a aj dostatočný prísun železa. Veľký význam by sa mal prikladať aj pitnému režimu vzhľadom k tomu, že väčšina nami využívaných vysokohorských stredísk sa dá charakterizovať ako veľmi suchá, čo sa výrazne odzrkadľovalo aj na úbytku hmotnosti spôsobenej stratou tekutín. Pre zaujímavosť možno spomenúť, že pri tempovej vytrvalosti na 40 km v našich klimatických podmienok som pri teplote 30 stupňov zaznamenal úbytok na hmotnosti 3,5 kg a počas tréningu som spotreboval 2,5 l ( = kg ) vody, čo znamená celkový úbytok 6 kg. Ako sme už spomenuli, v nadmorskej výške je suchšie prostredie, preto je potrebné častejšie občerstvovanie aj počas tréningového procesu a rovnako, ako je dôležité piť je aj potrebné aj ochladzovať povrch tela.

Parciálny tlak vodných pár je približne 1% tlaku na úrovni mora. Už vo výške 2 000 m je vlhkosť vzduchu dvakrát menšia, ako na úrovni mora a vo vyšších výška je vzduch prakticky „suchý“ ( Suslov – Gippenrejter – Cholodov, 1999 ).

Teplotný rozdiel klesá v rozpätí od 0,40 – 0,60 C na 100m, kde napríklad na Kaukaze je to asi 0,68 C, na Pamíre 0,9 C alebo v Mexiku 0,4 C.

Ďalším faktorom je slnečné žiarenie, ktoré je spolu so suchou a menšou koncentráciou kyslíka sprievodným javom vysokohorskej prípravy. Napríklad vo výške 3 000 m sa intenzita slnečného žiarenia zvyšuje o 10% na každých 1 000 m. Ultrafialové lúče zvyšujú svoju intenzitu v priemere o 3 – 4% na každých 100 metrov nadmorskej výšky. Tu vznikajú okrem opálenosti aj aktivizujúcejšie sa výmenné procesy, zvyšuje sa imunita, zlepšuje sa proces v tkanivách, celkový zdravotný stav a apetít. No je tu zvýšená hrozba vzniku úpalov, srdcovo-cievnych komplikácií, ale aj nervových porúch.

Zmena atmosferického tlaku je pri výške 3 000 m.n.m. asi o 31% smerom nadol a pri 4 000 m.n.m. o 39% rovnakým smerom, čo môže hlavne v prvých dňoch spôsobovať značné telesné problémy.

Pokles parciálneho tlaku kyslíka ( PaO2 ) je so stúpajúcou nadmorskou výškou naozaj významný, keď napríklad pri výške 3 000 m.n.m. klesá táto hodnota zo 159 mm Hg na 110 mm Hg a vo výške 4 000 m.n.m. dokonca až pod hodnotu 100 mm Hg presne na hodnotu 98 mm Hg.

Tabuľka 1 ( Suslov et al., 1999 ) Zmeny vo vzduchu nastávajúce s narastajúcou nadmorskou výškou

Výška

Barometrický tlak, mm.rt.st

PaO2

vo vzduchu (suchom)

Ekvivalentný obsah O2

vo vzduchu v %

Nasýtenie krvi O2 v %

0

760

159

20,96

98

400

724,8

151

19,97

800

690,6

144

19,04

97

1200

658,0

137

18,14

1600

626,7

131

17,27

2000

596,3

125

16,48

94

2400

567,1

118

15,64

2800

539,4

113

14,87

90

3200

512,6

107

14,13

3600

486,9

102

13,49

4000

462,3

97

12,76

85

Obrázok 5 ( Suslov et al., 1999 ) Zmeny hustoty vzduchu, vodných pár, tlaku vzduchu a parciálneho tlaku kyslíka

Podľa uvedených faktorov vidieť, že práceschopnosť organizmu sa, čo sa týka akejkoľvek aerobnej záťaže výrazne znižuje, čo by sa malo ( a musí sa ) odzrkadľovať pri tvorbe tréningových plánov akýchkoľvek vytrvalostných disciplín. Opačný prípad nastáva u rýchlostnosilových disciplín ( čo je do značnej miery spôsobené odstredivými silami spôsobené rotáciou Zeme okolo vlastnej osi, čím sa zároveň znižuje aj tiaž tela ). Vzhľadom k tomu, že vysokohorské strediská s vhodnými klimatickými podmienkami sa nachádzajú na iných kontinentoch, musíme mať na zreteli aj časový posun. Diaľkové presuny vedú totiž k poruche biorytmov jednotlivých mechanizmov (Jančoková, 2000), na čo musíme prihliadať aj pri tvorbe tréningových plánov tvrdí Bahchevanov (1994), ktorý sledoval priebeh aklimatizácie a reaklimatizácie. Fázu aklimatizačného procesu rozdelil do nasledovných fáz:

  • a)úvodná fáza – ( 2 až 5 dní ), charakterizovaná zmenami fyziologických ukazovateľov, súčasne dochádza i k aktivácii organizmu, čo umožňuje v prvých dňoch vysokú výkonnosť
  • b)adaptačná fáza – ( 7 – 14 dní ), charakterizovaná únavou organizmu, zvýšenou srdcovou frekvenciou a nechuťou do tréningu
  • c)fáza stabilizácie – začína pocitom fyziologického a psychologického uvoľnenia, v tréningu sa darí absolvovať dávky s vyššou intenzitou i objemom

Potvrdzuje, že po návrate má nárast výkonnosti vlnovitý charakter. Autori sa rozchádzajú v názore na to, ktorý deň po návrate je vhodný na pretekanie, ale jednoznačne sa zhodujú v tom, že ôsmy a deviaty deň sú kritické dni. Z tohoto sa môžeme domnievať, že dni optimálnej športovej výkonnosti sú pre každého pretekára individuálne a musí sa k určeniu optimálneho dňa dopracovať osobnou skúsenosťou, čo je dlhodobý proces, ale keďže ideálny chodecký vek je po 28 roku života, nemal by to byť až taký závažný problém.

Foto č.1 zdroj: thinkstock